[:sk]História vodného skautingu na Slovensku pred 2.svetovou vojnou – časť druhá[:]

[:sk]

Autor: Ing. Arch. Štefan Androvič – Šťuka (jar 1989)

Od prelomu dvadsiatych a tridsiatych rokov nastáva v celom Československu značný rozvoj vodného skautingu, čo možno pripisovať predovšetkým neformálnej spolupráci medzi Zväzom Junákov-skautov Republiky Československej na jednej strane, Svazem kanoistu a Klubom čs. turistov a lyžiarov /KČST/ na strane druhej. Význam tejto spolupráce spočíval predovšetkým v tejto zásade:

          Oddiely vodných skautov vytvárali vynikajúce organizačné zoskupenia so základnou skautskou výchovou členov, schopných dosahovať aj vo vodných športoch mimoriadne výsledky. Bol to takmer ideálny základ pre tvorbu „záloh“ vo výchove zdatných a morálne silných jedincov, ktorí by neskôr reprezentovali československý vodácky šport. Skauti, ako nedotovaná organizácia dobrovoľného charakteru, nemali predpoklady pre finančné a materiálové zvládnutie náročných požiadaviek na vybavenosť, cestovné a praktický výkon kanoistiky. V zmysle dohody toto získali v podpore športových zväzov kanoistov a turistov, ktorí ochotne dali k dispozícii svoje materiálové aj priestorové vybavenie, t.j. predovšetkým lode a lodenice. Na Slovensku boli viacerí skautskí činovníci súčasne aktívnymi členmi predovšetkým v KČST, teda klube, ktorý obhospodaroval hlavne na Váhu celý rad lodeníc. Žiaľ, toto malo aj druhú stranu mince. Vedenie niektorých pobočiek vodáckych odborov KČST síce použilo vytváranie jednotiek vodných skautov ako základ pre bázu výchovy svojho vodáckeho dorastu, ale len čo sa ich činnosť trochu stabilizovala, presadzovali svoj športovo-výchovný program, ktorý z časových aj programových dôvodov začal postupne z činnosti vytláčať skautskú náplň. Tam, kde si skauti viac vážili program skautský, došlo časom k rozkolu a rozchodu s telovýchovnými bázami KČST, jednoducho skauti z tzv. dorastových oddielov KČST odišli. Tam, kde bolo citeľne slabšie skautské vedenie, skautský duch sa rozplynul a celkom bol pohltený športovo-turistickým programom činnosti zložiek vodáckych oddielov KČST. Preto sa napríklad v Trenčíne nevytvoril špecializovaný vodný oddiel skautov, hoci členská základňa vodáckeho odboru KČST sa takmer na 75% grupovala z činných, alebo „bývalých“ tzv. „suchozemských“ skautov. Podobne to bolo aj v Komárne. V Piešťanoch, kde skauti „hosťovali“ v priestoroch lodenice KČST sa skautský duch tamojších vodných skautov veľmi skoro rozplynul v neskautskom, hoci športove kvalitnom prostredí vodákov KČST.

          S takouto nepriaznivou situáciou sa niekoľkokrát zaoberali aj zasadnutia slovenského tzv. „miestonáčetníctva“ ZJS RČS, konkrétne tzv. Krajinskej skautskej rady. Jej apely nič nepomohli a neboli úspešné ani iniciatívy miestonáčelníka ZJS RČS gen. Klecandu, ktorý bol súčasne aj predsedom Svazu kanoistu ČSR. Zdanlivo vhodné podmienky splodenia ideálnej symbiózy medzi vodnými skautmi a kanoistami-športovcami nakoniec vyústili do utlmenia podstatnejšieho rozvoja vodného skautingu na Slovensku. Skautské oddiely ostali „dodávateľom“ úspešných jedincov, ktorí sa potom uplatnili v športovej aj turistickej kanoistike, ale pre finančné a materiálové ťažkosti v nutnom priestore slobodnejšieho rozvoja vodného skautingu nedošlo. Takto ostali na Slovensku v podstate len dve bázy vodného skautingu, každá s odlišným zázemím. V Bratislave to bol okruh finančne a ekonomicky silných sponzorov, ktorí tamojší vodný skauting podporovali. V Žiline a priľahlom Liptove zase neexistovala tak vyhranená angažovanosť športovej kanoistiky, aby zámerne celkom zlikvidovala vodácku bázu skautingu. Vodácky šport nebol tak konkurenčné výrečný, aby v mene svojho rozvoja celkom dehonestoval kvality vodného skautingu a priestor nutný pre jeho existenciu.

Dunajcici_plachetnica_Tulak_na_mori_1933

Dunajčíci – plachetnica Tulák (na mori, 1933)

          Treba poznať pozadie úspešnej existencie bratislavského vodného skautingu. Jeho nevyžiadaní sponzori jednoducho rýchlo postrehli vhodnosť investovania svojich prostriedkov do materiálovej bázy vodných skautov. Tieto „investície“ vo forme podpory finančnej aj morálnej mali zabezpečiť značný príjem po začlenení vodných skautov medzi aktívnych kanoistických pretekárov po ich prechode z „detského“ skautského veku do dospelosti. Takéto kalkulácie boli v tom čase vo svete bežné a v ich pozadí treba vidieť aj výsadu, na základe ktorej si bratislavskí vodní skauti mohli obstarať finančne nákladnú jachtu „Tulák“ a absolvovať hromadne celý rad náročných ciest do zahraničia.

          Čistý idealizmus detských duší bratislavských vodných skautov pravda takéto maklérske pozadie vôbec nevnímal. Opojení prostredím s dominujúcim faktorom slnka, vzduchu a vedy, trávili každú voľnú chvíľu na vode, alebo pri práci v lodenici. Do konca roku 1931 mali Dunajčíci na konte 28.928 uplávaných kilometrov. Od vzniku druhého oddielu to bolo už vyše 90.000 km. Teda úctyhodný počet aj pre ostrieľaných „morských vlkov“.

          V tom istom roku zopakoval ktorýsi pozemný oddiel katolíckych skautov vodné putovanie na pltiach po Váhu. Ústredie slovenských katolíckych skautov vydalo smernicu pre vytváranie vodných oddielov SKS, ale z dostupných prameňov nie je dokumentovateľný vznik žiadneho takéhoto oddielu. Asi preto, že nebolo k dispozícii športove zdatných vodcov, znalých špecifickej problematiky kanoistiky a vodnej turistiky.

          Zatiaľ čo bratislavské prostredie mohlo využívať Dunaj a jeho prírodný rámec k rozvoju špecifickej vodnej formy skautingu v romanticky príťažlivom prostredí dunajských ramien a ich prírody, genéza vodného skautingu v žilinskom regióne vychádzala nie z „podmieňujúceho“ vodného faktoru, ale skôr zo starej skautskej žilinskej skautskej tradície, ktorá sa vodáctvo a vodné športy len snažila „adaptovať“ do svojho programového záujmu rozšírením ponuky pre uplatnenie tzv. „skautského života“, podľa vzoru aplikácie vodného skautingu v cudzine, teda pri plnom rešpektovaní skautskej podstaty činnosti, nie na pozadí prioritnej kanoistiky, alebo vodnej turistiky. Tento fakt neskôr zohral dôležitú úlohu v celkovej genéze slovenského vodného skautingu. Keď bratislavský vodný skauting celkom stratil svoje sponzorované výsadné postavenie, viedlo to nakoniec k jeho značnej stagnácii. Naopak v Žiline vodáctvo pomohlo značne k popularizácii skautingu a po vojne sa Žilina nakoniec stala centrom celého slovenského vodného skautingu.

          V roku 1932 vznikol oddiel vodných skautov v Budatíne pri Žiline. O jeho vznik sa zaslúžila známa žilinská trojica vodákov – skautov, Boleček, Tibor Stern a Julo Kekely. Tento oddiel sa zameral výlučne na závodnú kanoistiku. V septembri /25.9.-26.9.1932/ žilinskí vodní skauti zorganizovali spolu s vodáckym odborom KČST Žilina a KČST Trenčín kanoistický pretek „Dole Váhom“ zo Žiliny do Trenčína. Váh bol vtedy ešte „divoká, splavná rieka“, bez hydrocentrál a priehrad. Pretekalo sa „v jednom záťahu“ bez etáp, teda celú trasu od štartu až do cieľa museli pretekári prejsť naraz v jednom časovom úseku. Pretekalo sa v kategórii skautskej a turistickej. Ako prvá pod trenčiansky hrad priplávala loď skautských pretekárov Boleček – Kekely vo farbách 1.oddielu vodných skautov Budatín. Na počesť víťazov stúpali na stožiar tri vlajky: štátna československá, vlajka KČST a modrá vlajka s žltou ľaliou a kotvou – znakom vodných skautov. Takto sa vodní skauti dostali aj na Považí do povedomia športovej verejnosti. Spolu vtedy pretekalo 21 lodí.

          V roku 1932 rozvinul vodácku činnosť aj ďalší oddiel vodných skautov v Piešťanoch. Piešťanskí skauti sa zúčastnili zatiaľ ako pozorovatelia na diaľkovom závode Žilina – Trenčín. Chladná jeseň rýchlo ukončila vodácku sezónu a tak už len 7.12.1932 usporiadali v piešťanskej kaviarni Central propagačný večierok, z ktorého zisk venovali na podporu vodného skautingu na Slovensku.

          Začiatkom tridsiatych rokov bratislavskí Dunajčíci získali od ktoréhosi bohatého podnikateľa významnú subvenciu, ktorú použili na rekonštrukciu svojej jachty. Pôvodná plachetnica dostala pomocný motor a generálnu opravu celého trupu lode. Takto zrekonštruované, zmotorizované plavidlo bolo zaregistrované u bratislavského plavebného kapitanátu pod menom „TULÁK“.

          V tom čase vznikol v Bratislave aj 3.oddiel vodných skautov (v skutočnosti bol len druhý oddiel). Založil ho J.Nágel. Hneď od začiatku vykonával intenzívnu kanoistickú činnosť.

         Okrem západného Slovenska sa vodní skauti presadili aj v Košiciach. V auguste 1933 tamojší 1.oddiel vodných skautov spolu s 1.oddielom košických roverov, uskutočnil mesačný letný tábor pri Hrabušiciach na východnom Slovensku. Tábor sa konal v rovnakom čase ako svetové skautské Jamboree v maďarskom Gödöllő, na ktorom vzbudili mimoriadnu pozornosť americkí, francúzski a maďarskí vodní skauti. Pretože z Košíc odišlo na krátkodobé návštevy Jamboree viac turnusov a všetci ich účastníci s nadšením hovorili o vodných skautoch, pôvodne plánovaný košický tábor pri Hrabušiciach sa predĺžil zo 14 dní na mesiac a jeho špecializovanou náplňou sa stal vodácky výcvik pre vymieňané turnusy- zaujímavé je, že Jamboree veľmi zapôsobilo aj na žilinských vodných skautov. Tibor Stern, ktorý dovtedy „vodáčil“ ako „pozemný“ skaut, sa po návrate z Gödöllő rozhodol celkom venovať vodnému skautingu. Koncom septembra 1933 /23.9. a 24.9./ usporiadali žilinskí vodní skauti už druhý ročník diaľkového kanoistického závodu zo Žiliny do Trenčína. Tohto sa v tzv. skautskej kategórii zúčastnilo už 11 lodí so skautskými posádkami zo všetkých slovenských oddielov vodných skautov.

        V polovici tridsiatych rokov dosahoval už slovenský vodný skauting pozoruhodnú vodácku úroveň, predovšetkým skauti v Bratislave, Košiciach a Žiline – Budatíne. Najstarší bratislavskí vodní skauti mali už vtedy veľmi dobre fungujúci klub oldskautov – „16.klub oldskautov Dunajčík“. Jeho príslušníci mali s motorizovanou jachtou Tulák a na kajakoch či kanoe najazdených za 10 rokov od vzniku oddielu viac ako 140.000 km po európskych vodných cestách. Podľa vzoru Dunajčíkov sa „činil“ vodácky aj mladší bratislavský „3.oddiel vodných skautov“. V lete 1935 oddiel absolvoval diaľkovú plavbu z Bratislavy až do Carihradu v Turecku. Bol to pozoruhodný športový výkon, ktorý s úctou hodnotili aj neskautskí ostrieľaní „vodní vlci“. Bratislavský 3.oddiel VS za kratšiu dobu svojho trvania, ako ich vzor Dunajčíci, najazdili do konca vodáckej sezóny roku 1935 spolu 50.000 vodných kilometrov.

        Žiaľ nie všetky slovenské oddiely vodných skautov vykonávali tak úspešnú vodácku činnosť. V Piešťanoch, kde boli pre vodné športy výborné podmienky, odišiel vodca oddielu a nástupcu nenašiel. Oddiel sa tak časom rozpadol. Rovnako rýchlo skončili neúspešné pokusy o vytvorenie a udržanie oddielov VS v Ružomberku a Komárne s tým rozdielom, že tieto sa nerozpadli, ale prešli na pozemnú skautskú činnosť.

        V apríli 1936 sa otázkami činnosťami a rozvoja vodného skautingu na Slovensku zaoberalo zasadnutie Krajinskej skautskej rady. Generál Vladimír Klecanda, z poverenia MNO apeloval na zavádzanie branných športov a hier do skautskej činnosti. Pražské Náčelníctvo toto úsilie MNO s veľkým pochopením podporovalo, ale na Slovensku vodný skauting na podiv začal skôr stagnovať. Dôvod videli v nedostatku vodácky vycvičených skautských vodcov, pritom bolo pozoruhodné, že mnoho aktívnych skautských vodcov aj starších skautov vykonávalo vodné športy v rámci neskautských vodáckych klubov, predovšetkým kanoistických oddielov KČST. Bratislavskí a žilinskí vodní skauti sa pričinili o významnú propagáciu vodného skautingu pri príležitosti Krajinského skautského zjazdu v Bratislave v máji 1936. Krojovaní skauti v modrých košeliach vzbudili pozornosť verejnosti, ale slovenská skautská pospolitosť dávala prednosť pozemnej romantike, ktorá nebola natoľko závislá od nákladných materiálových možností. Treba poznamenať, že zatiaľ čo český skauting staval svoj lodný park prevažne na báze pramíc, ktoré vyhovovali charakteru väčšiny českých riek, na Slovensku sa tieto plavidlá veľmi neosvedčili. Všetky slovenské rieky, okrem Dunaja, boli rýchle, dravé horské toky s relatívne plytkým prietokom v horných úsekoch. Plavba za takýchto podmienok na ťažších pramiciach bola obtiažna a pre mladých adeptov vodáctva aj dosť nebezpečná. Preto sa slovenské skautské vodácke oddiely orientovali na ľahšie a pohyblivejšie plavidlá – kajaky a kanoe. Ich domácky výroba však nebola jednoduchá a kúpa odborne, profesionálne zhotovenej lode nebola lacná.

        Od roku 1935 sa diaľkový závod Žilina-Trenčín nekonal. Nahradil ho kratší závod Nemšová – Trenčín, ktorý organizoval KČST-Trenčín. Tohto závodu sa niekoľkokrát zúčastnili žilinskí, budatínski aj bratislavskí vodní skauti, ale prioritné umiestnenia vodných skautov v týchto pretekoch už patrili len minulosti. Z roka na rok bolo skautských pretekárov menej, tí starší z Dunajčíkov, čo pretekali, jazdili už vo farbách vodáckych športových klubov. Za taký sa v 2 polovici tridsiatych rokov už všeobecne považoval aj bratislavský oldskautský klub „Dunajčík“.

        Ako raritu československého vodného skautingu, ktorá má pôvod na Slovensku, treba spomenúť vznik oddielu vodných skautiek v Budatíne pri Žiline. Tento oddiel registrovaný v ZJS RČS začal svoju činnosť v lete 1937, ale dôsledku politického vývoja na Slovensku jeho existencia žiaľ netrvala dlhšie ako jeden rok.

        Slovenská autonómna vláda zakázala v novembri 1938 činnosť všetkých organizácií a spolkov, ktoré neboli pod priamou politickou kontrolou ľudákov. Tak okrem katolíckych skautov zakázali aj všetky skautské organizácie. Členovia oddielov vodných skautov väčšinou prešli k vodáckym odbočkám KČST. Bratislavskí „Dunajčíci“ sa oficiálne premenovali na Dunajčík – klub vodných športov. Tým sa uzatvorila predvojnová kapitola slovenského vodného skautingu.

[:]
Scroll to Top

By continuing to use the site, you agree to the use of cookies. more information

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close